Od virtuálnych asistentov ako je Apple Siri až po robotické vysávače a autonómne vozidlá – umelá inteligencia sa stala významnou súčasťou nášho každodenného života. Keďže svet a naše životy sú čoraz viac závislé od umelej inteligencie, je nevyhnutné posúdiť jej vnímaný vplyv a dôsledky tejto revolúcie. Mali by sme sa obávať umelej inteligencie a rýchlosti, ktorou napreduje? Stratíme kontrolu nad našou budúcnosťou, alebo bude AI dopĺňať a rozširovať ľudskú inteligenciu prospešnými spôsobmi?
Profesor Brian Cox preskúmava umelú inteligenciu
Profesor Brian Cox skúma tému umelej inteligencie a jej vplyv na náš život a spoločenské štruktúry, aby sme pomocou technológií zlepšili kvalitu života.
Umelá inteligencia – výraz, ktorý všetci pravdepodobne poznáme, zvyčajne prostredníctvom vedeckej fikcie. Máme tendenciu myslieť na veci ako HAL v 2001: Vesmírnej odysei, Deckard v Blade Runnerovi, či Skynet v Terminátorovi, čo nám v populárnej kultúre dáva skôr pochmúrny výhľad na budúcnosť umelej inteligencie.
Mnoho zo súčasných pokrokov v AI bolo umožnených vďaka vedeckej oblasti zvanej strojové učenie, ktorá v posledných rokoch rýchlo rástla vo výskume. Existuje mnoho aplikácií, ktoré pravdepodobne poznáte, aj keď neviete, že využívajú túto technológiu – napríklad vyhľadávanie Google, filtrovanie spamu v e-mailoch, odporúčania filmov na Netflixe, či príspevky na Facebooku.
Práve preto Royal Society realizuje významný politický projekt o strojovom učení. Skúma potenciál tejto technológie v blízkej budúcnosti a prekážky bezpečného využitia tohto potenciálu. Hoci sme ďaleko od vytvorenia stroja s vlastnou mysľou, sme svedkami vzniku novej éry inteligentných strojov, ktoré sa dokážu učiť, prispôsobovať a samostatne riešiť problémy.
História umelej inteligencie
Ak sa vrátime späť, musíme ísť až k Homérovej Iliade z roku 800 pred n.l., aby sme našli prvé zmienky o automatách. Počas storočí sa tieto myšlienky vyvinuli do známejších konceptov robotov, kybernetiky a teraz aj umelej inteligencie.
Člen Royal Society Alan Turing začal v 40. rokoch 20. storočia skúmať predstavu o strojovej inteligencii. V 50. rokoch položil otázku, ktorá je dnes známa ako Turingov test: „Môžu stroje myslieť?“ Základnou myšlienkou je, že stroj by mohol byť považovaný za mysliaci, ak prejavuje inteligenciu, ktorú by človek mohol považovať za ľudskú.
V skutočnosti by to mohlo poukazovať skôr na ľudskú dôverčivosť než na meranie alebo správne vnímanie strojovej inteligencie. To nám možno naznačuje, že náš vzťah s AI môže byť rovnako dôležitý ako relatívna inteligencia samotného stroja.
Turingov test a moderná AI
Turingov test bol dlho meradlom strojovej inteligencie. Nedávno Google prepustil inžiniera, ktorý tvrdil, že neuvoľnený systém AI prešiel Turingovým testom. Podľa Googlu však dôkazy nepodporujú jeho tvrdenia.
Keďže AI napreduje rýchlejšie, než sa očakávalo, odborníci v tejto oblasti predpovedajú, že je len otázkou času, kedy sa objaví všeobecná umelá inteligencia.
Perspektíva profesora Stuarta Russella
Stuart Russell je profesorom informatiky na Kalifornskej univerzite v Berkeley a jedným z najrešpektovanejších odborníkov na umelú inteligenciu na svete. Pri riešení našich kolektívnych obáv ohľadom umelej inteligencie poznamenáva:
„Je prekvapivo ťažké stanoviť jasnú hranicu a povedať, že tento softvér je AI a tamten nie je AI.“ V odbore, keď uvažujeme o AI, hovoríme o niečom, čo nazývame „agent“ – niečo, čo koná na základe toho, čo vníma. Vnímanie môže byť prostredníctvom kamery, klávesnice; akcie môžu zahŕňať zobrazovanie vecí na obrazovke, otáčanie volantom v autonómnom vozidle, alebo vypálenie projektilu z tanku.
„Cieľom AI je zabezpečiť, aby výsledné akcie boli správne,“ čo znamená tie, ktoré skutočne dosiahnu ciele, ktoré sme agentovi stanovili. Toto sa zhoduje s konceptom, ktorý existuje už dlho v ekonómii a filozofii – racionálny agent, teda agent, ktorého akcie možno očakávať, že dosiahnu jeho ciele.
Russell vysvetľuje: „Môžu byť veľmi jednoduché – termostat je agent. Má vnímanie, meria teplotu, má akciu – zapnúť alebo vypnúť kúrenie, a má dva veľmi jednoduché pravidlá: ak je príliš teplo, vypne sa, ak je príliš chladno, zapne sa.“ Je to UI? V skutočnosti nezáleží, či to chcete nazývať AI alebo nie. Neexistuje jasná deliaca čiara, ako napríklad „ak máte 17 pravidiel, je to AI, ak máte len 16, nie je to AI“. To by nedávalo zmysel. Jednoducho to považujeme za kontinuum od extrémne jednoduchých agentov po extrémne komplexných agentov, akými sú ľudia.
Riziká a prínosy umelej inteligencie
Podľa Russella existujú riziká plynúce zo zle navrhnutých systémov AI. „Príliš dlho sme im dávali voľný priechod,“ tvrdí. Na druhej strane však existuje aj pozitívny aspekt technologického rozvoja – môže nám pomôcť vytvárať efektívnejšie modely na riešenie problémov a zvládanie nových výziev, ktoré prinesú úžitok celej spoločnosti. Práve preto mnoho výskumníkov po celom svete pracuje na vývoji sofistikovaných modelov našich strojov. AI nám môže pomôcť riešiť niektoré z najväčších výziev, ktorým čelíme.
Aj keď nám moderné technológie, vrátane umelej inteligencie, prinášajú množstvo nových nástrojov a možností, stále platí, že aj AI je potrebné používať s rozumom. Mnohé nástroje majú svoje limity – či už ide o kvalitu v dizajne, texte alebo pri písaní kódu. Práve preto je ľudská práca nenahraditeľná a zostáva hlavným moderátorom celého procesu tvorby. Napríklad, profesionálne grafické štúdio dokáže efektívne kombinovať výhody umelej inteligencie s kreativitou a skúsenosťami svojho tímu. Aj keď AI môže urýchliť niektoré rutinné úlohy alebo navrhnúť základné vizuály, skutočná kvalita, originalita a jedinečný rukopis vznikajú až vďaka odbornosti ľudí, ktorí v na tom pracujú. Preto je dôležité vnímať AI ako užitočný nástroj, ktorý však nikdy úplne nenahradí ľudský prístup a profesionálnu kontrolu výsledného produktu.
„AI je technológia, nie je vo svojej podstate dobrá ani zlá – toto rozhodnutie je na nás,“ hovorí Russell. „Môžeme ju využiť dobre alebo ju môžeme zneužiť.“ Existujú riziká zo zle navrhnutých systémov AI, najmä tých, ktoré sledujú nesprávne špecifikované ciele.
„Myslím si, že sme algoritmom všeobecne, nielen systémom AI, dávali príliš dlho voľný priechod.“ Ak sa pozriete späť, bol čas, keď sme dávali voľný priechod farmaceutickým výrobkom – neexistovala FDA ani iná agentúra regulujúca lieky. Stovky tisíc ľudí bolo zabitých a zranených zle formulovanými liekmi, falošnými liekmi atď. Nakoniec sme počas storočia vyvinuli regulačný systém pre lieky, ktorý je síce nákladný, ale väčšina ľudí si myslí, že je dobré, že ho máme.
Problém regulácie algoritmov
„Ani zďaleka nemáme nič podobné pre algoritmy, aj keď možno vo väčšej miere než lieky tieto algoritmy majú masívny vplyv na miliardy ľudí na svete,“ vysvetľuje Russell. Nemyslí si, že je rozumné predpokladať, že to bude nevyhnutne pozitívny vplyv, pretože máme miliardy ľudí, ktorí sa stovky krát denne zapájajú do aktivít na sociálnych médiách.
Každá z týchto interakcií – klikanie, prehľadávanie, odmietanie, lajkovanie, nelubovanie, palce hore, palce dolu – všetky tieto údaje sú neprístupné. Ak sa však zamyslíme nad tým, ako algoritmy fungujú, snažia sa v podstate maximalizovať prekliky. Chcú, aby ste klikali na veci, zapájali sa do obsahu alebo trávili čas na platforme.
„Môžete si povedať: ‚Jediný spôsob, ako prinútiť ľudí klikať na veci, je posielať im veci, o ktoré majú záujem, tak čo je na tom zlé?‘ Ale to nie je odpoveď,“ vysvetľuje Russell. „To nie je spôsob, ako maximalizovať prekliky. Spôsobom, ako maximalizovať prekliky, je posielať ľuďom reťaz obsahu, ktorá ich premení na niekoho iného, kto je náchylnejší klikať na akýkoľvek obsah, ktorý im budete môcť poslať v budúcnosti.“
Podľa matematických modelov, ktoré sme vytvorili, sa algoritmy naučili manipulovať s ľuďmi, meniť ich tak, aby boli v budúcnosti náchylnejší a mohli byť monetizovaní s vyššou mierou. Zároveň, samozrejme, vznikol masívny priemysel riadený ľuďmi, ktorý podporuje celý tento proces – priemysel clickbaitov, dezinformácií.
„Ľudia uniesli schopnosť algoritmov veľmi rýchlo meniť ľudí, pretože ide o stovky interakcií denne – každá je malým postrčením, ale ak postrčíte niekoho stovky krát denne po celé dni, môžete ho posunúť ďaleko, pokiaľ ide o jeho presvedčenie, preferencie, názory.“ Algoritmom nezáleží na tom, aké názory máte, záleží im len na tom, že ste náchylní na obsah, ktorý vám posielajú.
Obrázky: AI, Zdroj: ScienceTime24